Sama
Bežíme po rovnobežných cestách,
ktoré sa nikdy nepretnú.
Matematika je neúprosná.
Žijem len tak, zo dňa na deň,
a predsa šťastne.
Všetko, čo je vo mne,
ukrývam do tejto básne.
Plná lásky, ktorú nemám komu dať,
bežím do nekonečna.
Vznášam sa na krídlach.
Túžim nevedieť
to jediné, čo viem:
že takto navždy zostanem.
Samota. Krehké slovo. Príchuť bolesti.
Som takto šťastná,
ale predsa len:
sám nikto navždy nechce byť.
Všetky cesty sa občas pretnú,
len moja nie.
Som odsúdená na večné trápenie.
Cieľ je v nedohľadne.
Kráčam potichu.
Kráčam ku druhému životu.
Kráčam cestou večnej lásky,
nad ktorou mi svetlo zažiari.
Som sama. Ale nie jediná.
Som z iného sveta. Ale nie navždy.
Som šťastná, pretože
RAZ SA TA VRÁTIM.
Dôjdem ku cieľu. A príde šťastie.
Večné... Ukryté v nekonečne.
Až mi je zle, keď vidím, aké somariny som vtedy písala...To len tak, pre porovnanie s vecami, aké tvorím teraz...
