Ach jaj, prečolen musí byť v škole taká nuda? Podobné myšlienky sa mipreháňali hlavou, keď som po kraji prašnej štrkovej cestykráčala domov. Na ten gympel ísť, to mi bol fakt čert dlžen!Síce, naši ma ukecávali na poľnohospodársku... ale tam by tobolo stopro ešte väčšmi o ničom...
Odkedy smepredali dom v meste a presťahovali sa na ranč, mamine v očiachdňom i nocou žiaria iskričky šťastia, a spolu s otcom súpresvedčení, že ich obidve deti by mali hospodárstvo prebrať akráčať v ich šľapajách. Bratovi to neprekáža, hnojarinuvyštudoval dobrovoľne, a práca v tomto štýle ho fakt baví. Nuž,som čierna ovca rodiny...a nielen v tejto veci. Avšak, ktovieakoťažkú hlavu si z toho nerobím... Rozhodla som sa ísť do mestana gympel a potom na nejakú normálnu vysokú, aby som sa zbavilanálepky „dievčaťa z farmy“. Vždycky ma štvalo, keď si zomňa na základnej uťahovali, kde som nechala stádo kráv... vtedysom im zvykla odpovedať, že predsa stojí predo mnou... Pri tejtospomienke sa mi kútiky úst na chvíľku zdvihli do úsmevu.
Keby našiaspoň neboli takí podivíni! Jediné elektrické spotrebiče, čomáme v dome, sú práčka, chladnička a žehlička (v maštali súešte elektrické dojičky, ale to veľmi nezaváži). Oni tomuhovoria „život v súlade s prírodou“, ja tomu hovorím„nepochopiteľné spiatočníctvo“. Prečo by sme nemalipoužívať veci, ktoré vznikli na to, aby nám uľahčili život?Ale skúste im to vysvetliť...Hneď sa začnú oháňať ekológiu atým, ako svojou energetickou nenásytnosťou ničíme našu planétu.Ok, potiaľto ešte súhlasím. Nech dajú na strechy solárne panelyalebo postavia na poli veternú farmu, v pohode...ale obmedziťpoužívanie elektriny na minimum mi ako rozumné riešenienepríde...
Ale, keď savrátim ku tej škole: aby som bola férová – máme jedenpredmet, kvôli ktorému sa tam fakt vyplatí chodiť. Je to informa.To je jediné, čo ma fakt baví. Ešte matika sa celkom dá (chodímdo matematickej triedy), ale momentálne to nie je ktoviečo...Ponorím sa do spomienok na prvú hodinu informatiky... Pár ľudísa zo mňa neskutočne smialo. Uznávam, človek, ktorý nevie, akosa zapína počítač, a potom vezme do ruky myš a spýta sa, čo toje, sa nevidí každý deň...Ale fakt by mi to nemuseli robiť ešteťažšie, než to mám...Ale profka, tá je absolútne super.Nevytočí ju, keď niečo na prvý raz nepochopíš, pokiaľ vidí,že máš úprimný záujem sa to naučiť. A ja sa to chcem vážnenaučiť! Počítače sú najúžasnejšou vecou, s akou som sa vživote stretla. Nerobia človeku problémy preto, že majú zlúnáladu alebo preto, že ho nemajú radi...sú férové, správajúsa rovnako ku všetkým. Navyše, každý počítač ma vo svojomvnútri vlastný malý vesmír, a človek mu môže šéfovať,pokiaľ vie, ako na to... Sú tajomné a zároveň strašnejednoduché. Nikdy ma neprestane fascinovať, ako môže pár kúskovkremíka na základe postupnosti jednotiek a núl vedieť, čo márobiť...
Vďaka našejprofke za pár úvodných hodín rozprávania o tom, čo majú vosvojom vnútri a ako to funguje...bez nej by som o tom nevedelanič...
To, čím smezačínali – písanie vo Worde a powerpointovské prezentácie –bolo super, ale občas mi dosť liezlo na nervy. Mala som pocit, žepočítač pod mojimi rukami je živý, a chcela som s ním baviťpriamo, bez takéhoto, často dosť nedokonalého sprostredkovateľa.Cítila som, že možnosti tej mašinky, ktorú mám pod rukami,siahajú omnoho, ale skutočne omnoho ďalej...že dokáže urobiťtakmer všetko, čo mu poviem, ak mu to poviem správnym jazykom. Aleakým jazykom? Počítače predsa rozumejú len jednotkám a nulám.Ako sa teda s nimi dorozumieť? Zrejme týmito číslicami ...aleako ich dostať až do procesora?
Nad toutootázkou som si lámala hlavu niekoľko týždňov. A dnes somkonečne našla odpoveď! Komunikovať s počítačom môžemepomocou písania počítačových programov. Tie sa dajú písať buďlen ako jednotky a nuly, alebo v nejakom programovacom jazyku, ktorýpotom dáme nejakému inému programu, ktorý ho preloží do rečipočítača. Po tomto na nás informatikárka vychrlila spústunázvov programovacích jazykov (všimla som si, že nie som jediná,kto v tom mal totálny chaos) a svoj prejav zakončila slovami:„...ale my sa budeme učiť programovať v Pascale.“ Od šoku somsi skoro vykĺbila sánku. Počula som dobre? Skutočne sa budemeučiť, ako sa dorozumieť s počítačom? Síce, stále to nebudeúplne dokonalé, bude medzi nami ten prekladací program, ale aj takje to najlepšia správa, akú som za svoj život počula! Budem môcťpočítaču povedať, čo chcem, aby robil, a nebudem obmedzovanátým, čo napríklad Word predpokladá, že chcem robiť! Žiaľ,zvyšok skupiny moje nadšenie nezdieľal. Ale, pravdu povediac,absolútne sa ma to nedotklo. So spolužiakmi som sa bavila lentoľko, koľko bolo nevyhnutné. Nemala som moc chuť ostatnýmvykladať o tom, čo táto kovová skrinka s kremíkovým srdcomspôsobila, keď náhle vpadla do môjho života...Ale nesmiem písaťtakto pateticky, vyznieva to až smiešne...
Už prvúhodinu som trochu okoštovala z programovania. Písali sme program,ktorý vypíše na obrazovku „Ahoj!“ a po menšej úprave, keďmu zadáš svoje meno, napíše „Ahoj [meno]!“ Priala by som vámvšetkým zažiť ten pocit, keď vás počítač pozdraví! Je toniečo ...takmer až nadpozemské. Niečo jasne dokazujúce, žepočítače sú viac než len to, z čoho sa skladajú...
Žiaľ, naďalšej hodine som bola kruto sklamaná. Profka vošla do učebne aoznámila, že je neskutočne zavalená nejakou úradníckou robotou,takže programovať budeme až nabudúce...a môžeme ísť nainternet. Na tvárach spolužiakov som videla nadšenie a v mojejhlave vznikla otázka: „Ale ako sa na ten internet dostanem?“ Nonič, profka už zmizla v kabinete, a nechcem ju rušiť. Nenápadnesom teda sledovala chalana pri vedľajšom počítači. Dvakrátklikol na ikonku s modrým éčkom. Skúsila som to isté. Dvojklikymi ešte moc nešli, ale asi na piaty krát sa tá vec konečnespustila. Bolo v nej napísané „Google“, a bol tam ešte riadok,do ktorého sa dalo písať, a tlačítko Vyhľadaj. Dala som hľadaťslová Pascal programovanie. Hneď v prvom odkaze bola akásiučebnica. Uložila som ju na disk a naštvane som si povedala: „Takdobre, keď máte iné starosti ako učiť ma, ako si môžem pokecaťs počítačom, naučím sa to sama!“ A tak sa aj stalo. Keď násinformatikárka prišla skontrolovať a videla, že sa pokúšamprogramovať, skoro odpadla, ale nemala námietky. Zistila som, žeprogramovanie nie je zložité. Vlastne sú len tri možnosti, akousporiadať príkazy: postupnosť, výber jednej možnosti zviacerých, alebo opakovanie. Čo je zložité, je ich dobreusporiadať a dať údajom, s ktorými program pracuje, takú podobu,aby im počítač rozumel.
Ďalšiahodina: bola super! Robili sme presne to, s čím som hrala predtýždňom. Nakoniec sme dostali za úlohu napísať program, ktorýna zadané pH odpíše, či je látka kyslá, neutrálna alebozásaditá. Nebolo to nič ťažké, mala som ho hotový za chvíľu.A potom som sa rozhodla niečo vyskúšať. Skúsila som uplatniťpočítač v skutočnej praxi. Z fyziky sme dostali sedem príkladov,ktoré boli presne o tých istých vzorcoch, menili sa akuráthodnoty. Ideálna úloha na to, napísať program, ktorý vypočítavýsledky! Tak som teda začala písať. Po oprave zopárzabudnutých bodkočiarok a jedného endu navyše som program úspešnepreložila. Výsledky, ktoré dával, boli však úplne absurdné. Čosa deje? Neveriacky som zízala na monitor. V jednej veci som všakmala jasno: v počítači chyba nebude. Počítače robia len to, čoim prikážeme. Je to, akoby sme mali v ruke čarodejnú paličku:dokážeme takmer všetko, ale musíme vedieť, ako! Palička námsama od seba nič nevyčaruje...
V tento deňsom objavila čosi, o čom som sa až neskôr dozvedela, že sa tomuhovorí „ladenie“. Prakticky v každom programe sa potom, ako hodopíšeme, nachádza aspoň jedna chyba. Je zvláštne uvedomovaťsi, že zrejme strávim väčšinu života hľadaním chýb v mojichvlastných programoch. A ešte zvláštnejšie je, že ma to faktbaví. Bola by som schopná robiť naschvál chyby v programoch, lenaby som ich mohla opravovať...len keby toho času bolo troškuviac...Hodina a pol do týždňa je strašne málo.
Ani som sanenazdala, a už je tu informatikárka s bojovým pokrikom: „Vypnitepočítače, končíme!“ Hlavou mi znie zúfalé nieeeeee! Anineviem ako, a hlásim sa: „Prosím, mohla by som ešte totodokončiť? Už je to skoro hotové...“ „Tak dobre, ešte 10minút. A vy, čo tu sedíte na nete, šup-šup von!“ Vyslala somsmerom ku nej vďačný pohľad a dala som sa ťukať do klávesniceako o život.
Žiaľ, 10minút mi nestačilo, už len kvôli tomu, že mi neskutočne dlhotrvalo hľadať na klávesnici jednotlivé znaky. S bežným písanímsom sa už celkom vysporiadala, ale hľadať bodkočiarku, apostrof,zátvorku...to mi trvalo celú večnosť.
V celejhistórii počítačov sa nikdy nevyskytla neočakávane (ba aniočakávane) krátka doba ladenia, a tento jednoduchý programíknebol výnimkou. Namrzená som si uložila rozrobenú prácu a už-užsom išla počítač vypnúť, keď vtom... vošla našainformatikárka, položila vedľa mňa kľúče od výpočťáku(celý komplex učební mal totiž na dverách honosný názov„Školské výpočtové stredisko“) a povedala: „Keď budešodchádzať, zamkni a kľúč daj kolegyni, tá tu plánuje byť aždo šiestej.“ Neveriac vlastným ušiam, som poďakovala, dychtivosom si program zase otvorila a pokračovala v ladení.
A keď doučebne začalo zboku svietiť zapadajúce slnko, konečne som na toprišla! Mala som dve premenné, ktorých mená sa líšili lenjednotkou a dvojkou na konci. A v jednom vzorci som ich zamenila.Problém bol vyriešený!
Spokojne somtým programom prehnala celú domácu úlohu z fyziky, odpísala somsi výsledky a tešila sa z ušetreného času, keď mi pohľad nahodiny zrazil náladu na bod mrazu. To je už toľko? No nič, našisi našťastie nikdy nepotrpeli na to, aby som chodila zo školyrovno domov, na prácu na farme traja úplne stačili, zvlášť vzime. V podstate som si doma pripadala zbytočná, ale nemôžempovedať, že by mi to prekážalo. Aspoň som sa mohla venovaťsvojim záľubám: matike a počítačom. Ale pôjdem ešte nakúpiť,v poslednej dobe prakticky žijeme na ovocí a zelenine, „pretožeto je zdravé“, a už sa začínam cítiť ako zajac...asi siuvarím nejaké cestoviny, keď prídem domov... s nezdravou syrovouomáčkou...Mňam...
Na druhý deňsom uskutočnila výpravu do mestskej knižnice. Pravidelne som satam zásobovala matematickými knižkami, tak ma napadlo pozrieť sa,či tam náhodou nemajú aj niečo o programovaní. Potrebovala somnejakú knižku o Pascale, aby som ten jazyk mohla doma skúmať,skúšať písať v ňom programy a potom sa s nimi hrať na školskompočítači.
Našla som.Našla som dokonca aj akúsi zbierku úloh z programovania...zídesa, keď budem strácať inšpiráciu. Ale mojím úplnenajúžasnejším objavom bola knižka o efektívnosti algoritmov...a v nej na stá riadkov nádherného kódu, presne takého, ako somintuitívne tušila, že by mal správny kód byť. Čo ma potešiloasi najviac, príklady boli písané v Pascale. Na internete sa dalonájsť vecí písaných v tomto programovacom jazyku dosť, ale čos nimi, keď školskú tlačiareň sme smeli používať len vabsolútne nevyhnutných prípadoch... Pri tejto výprave som tiežzistila, koľko programovacích jazykov vlastne existuje. Spústaknižiek bola o jazykoch, ktoré som vôbec nepoznala, a niektoré znich boli skutočne krásne. Však ja sa ich raz naučím... Tonebude problém. Pri programovaní je hlavné vymyslieť dobré apekné riešenie úlohy. To, v akom jazyku sa o nej budem s počítačombaviť, je až druhoradé...
Ako časplynul, knižky o programovaní zaberali na mojom stole stále viac aviac miesta. V zošitoch a čmáracích blokoch začali nákresydátových štruktúr, zápisy algoritmov a útržky zdrojákovprevažovať nad ostatným obsahom. A tráviť pri počítači každýtýždeň hodinu a pol – to už dávno nestačilo. Keď našainformatikárka videla, aká som zažratá do programovania, dostalanápad, za ktorý som jej vďačná prakticky dodnes. Týkal sajednej učebne vo výpočťáku, ktorá sa používala len v prípadeabsolútnej núdze. Mojou úlohou bolo raz za dva týždne všetkypočítače zapnúť, stiahnuť aktualizácie systému a nahlásiťprípadné problémy. Za odmenu som tam mohla chodiť programovaťvždy, keď bol výpočťák otvorený a učebňa voľná. A vďakatejto ponuke som objavila úplne nový svet.
Boli tamtotižto počítače, ktoré si pamätali ešte minulé storočie apoužíval sa na nich úplne iný systém, než na ostatných. Volalsa Linux. Keď som ho prvýkrat videla, myslela som, že sa s nímnikdy nenaučím robiť...Veľa vecí bolo úplne iných. Nikdežiaden disk C, a aby som sa dostala na net, namiesto modrého éčkasom musela kliknúť na červené óčko... Ale akonáhle som sa posystéme trošku porozhliadla, začal sa mi veľmi páčiť. Fungovaldobre a rýchlo, nepadal a boli v ňom úplne super programy.
Asi týždeňsom sa programovaniu venovala trošku menej, pretože som nainternete skúmala, čo je to ten Linux vlastne zač. Slová ako OpenSource Software sa pre mňa stávali stále viac a viac bežnými.Bolo úžasné len tak si listovať v zdrojákoch Linuxovéhokernelu... Aj keď som z nich ničomu nerozumela, začala som snívaťo tom, aké krásne by bolo raz programovať niečo takéto...
Ďalšímkrôčikom na mojej programátorskej púti sa stala klávesováskratka, ktorá ponárala digitálny svet do tmy. Ctrl+Alt+F1.Objavila som v Linuxe príkazový riadok. Stiahla som si z internetuvýpis najpodstatnejších príkazov, zapamätala som si, že cdzmení adresár a cat vypíše obsah textového súboru, a viac mi užnebolo treba. A keď som objavila programy ako lynx a vim, tak som užpri štarte počítača automaticky zapínala konzolu, pokiaľ somzrovna nepotrebovala urobiť nejakú prezentáciu do školy...Zistila som, že príkazový riadok mi vyhovuje omnoho viac. Totižto,keď človek zapne grafické prostredie, napadne ho spústa vecí, čoby mohol robiť, a málokedy je medzi nimi na prvom miesteprogramovanie..
Takmer mesiac som strávila bavkaním sa sLinuxom, preto som teraz chcela o to viac makať na programovaní.Isteže, nemusela som sa nikam ponáhľať, ale nedalo mi to.Nevedela som sa dočkať chvíle, kedy napíšem niečo, čo budeľuďom fakt užitočné, a zverejním to ako Open Source. Bola somschopná ráno si privstať, aby som mohla nultú hodinu stráviťprogramovaním, a po škole tam zase kvasiť tak dlho, ako to lenbolo možné, snažila som sa však mierniť a aspoň trošku savenovať aj iným predmetom ...a hlavne záľubám.
Raz ráno mipri aktualizácii na jednom počítači spadol systém...asi päťkrát.To nebolo normálne správanie, a rozhodla som sa trochu sa mupozrieť na zúbky, skôr než nahlásim problém. Na nete somzistila, že by problém mohol byť v chybných pamätiach. Spustilasom memtest a rozhodla som sa nechať ho bežať celý čas, čobudem v škole, a dúfať, že dneska túto učebňu nebude niktopotrebovať. Vyučko sa (konečne) skončilo. Utekala som dovýpočťáku. Test ukázal spústu chýb, pohľadala som teda našuinformatikárku a ukázala jej, čo som zistila. Súhlasila so mnou,že zrejme treba vymeniť pamäť, a povedala, že tam dnes poobedepošle človeka, čo sa stará o školské počítače. Spokojná somteda šla programovať.
Asi o dvehodiny došiel mladý tmavovlasý chlapík, ukázala som mu, ktorýpočítač má problém, a fascinovane som sledovala, ako vymieňaramku... Nemala som moc príležitostí prísť do kontaktu spočítačovým hardvérom, a pritom mi tieto veci totálneučarovali. Všimol si, s akým úžasom sa pozerám do počítača,a usmial sa na mňa. Vysvetlila som mu, že ma strašne bavia všetkytakéto veci, ale nemám moc šancu sa k nim dostať, pretože u násdoma sú počítače, televízory a podobné veci zakázané.
Zatváril sašokovane, a potom mi navrhol tak úžasnú vec, že som chvíľuneverila, že dobre počujem. Spýtal sa: „Mám počítačovýobchod a servis, a zháňam niekoho na brigádu, nechcela by si tozobrať?“ Moja odpoveď bola: „Áno, samozrejme.“ Tak smedohodli, že tam zajtra za ním prídem a dohovoríme sa napodrobnostiach. Keď som prišla domov, bola som šťastná ako eštenikdy, a to odkedy programujem, sa cítim ako veľmi šťastnáosoba... Doma som oznámila, že som si zohnala brigádu v jednomobchode v meste, a prihodila som k tomu zopár fráz o učení sazodpovednosti a samostatnosti, ktoré majú dospeláci tak radi.Zabralo to. Nič sa nevypytovali, akurát mi povedali, nech sinezhorším v škole známky.
Na druhý deňsme sa dohodli, že tam budem chodievať každý deň od štvrtej došiestej, tak budem mať dosť času aj na školu a programovanie.Výplata ma nejak zvlášť neohromila, ale koniec koncov, nerobímto kvôli peniazom.
Prišla somteda k počítačom a začala som sa učiť, ako sa vyznať v tejspleti káblov, ako sa strká procesor do pätice, rozličné kartydo príslušných slotov, ako sa inštaluje (či skôr reinštaluje)Windows, ako sa zachraňujú dôležité dáta z rozbitého systému,a tisíc podobných vecí. Občas som sa ocitla aj na pokladni, kdesom s ľuďmi riešila, či potrebujú krížený alebo normálnykábel... Táto práca ma neskutočne bavila. Už v šestnástich somdosiahla niečo, čo našim trvalo polovicu života a spúste ľudísa to nepodarí vôbec: zarábať si tým, čo je mojou najväčšouzáľubou.
Navyše sommala úplne perfektného šéfa. Hneď prvý deň sme si potykali...Zo začiatku som sa strašne bála, ako mi tá práca pôjde, hlavnetie hardvérové veci...či toho moc nezničím, kým sa naučím sovšetkým správne narábať...ale zostala som prekvapená. Mojejemné pršteky boli na takúto prácu ako stvorené. Šéf sa na mňalen prekvapene a spokojne usmieval a za nejaký čas mi pre moje dlhévlasy (v ktorých som nosila sponu z procesora...ale len v meste,doma som nechcela provokovať) a obratné prsty udelil prezývku„princezná z Kremíkového údolia“.
Pri jednej zdebát, ktoré sme viedli, keď nebolo nič na práci (za celého polroka sa tak stalo asi dvakrát) som sa dozvedela, že chodil nastrednú školu výpočtovej techniky. Netušila som, že v našommeste je niečo také. Začala som intenzívne uvažovať nad tým,že by som prestúpila. Na gympli ma fakt bavila len tá informa amatika, všetko ostatné ma akurát otravovalo. Začala som tedaskúmať, či by bola nejaká šanca prejsť tam, a zistila som, žeak urobím rozdielové skúšky, nemal by to byť problém. Ozvalasom sa im teda, že mám záujem o prestup, oni mi stanovili termínskúšok, tak som sa začala ešte usilovnejšie zaoberať všetkým,čo súviselo s počítačmi.
Dni plynuli vrytme: škola-výpočťák-práca-domov. Stíhala som všetko,programovala som tak, aby to bolo ešte rozumné, známky som maladobré v obidvoch významoch tohto slova. Doma som trávila dosťveľa času na to, aby mi nevyčítali, že som stále preč, a dosťmálo času na to, aby sme sa nemali kedy hádať. A predsa mi čosichýbalo...Ako mi pod rukami prechádzala spústa počítačov,začala som strašne túžiť po vlastnom. Bolo to logické. Školskýrok sa chýlil ku koncu a nevedela som si predstaviť dva mesiace bezprogramovania. To by som snáď ani neprežila!
Navyše,peniaze by mi už pomaly na nejakú tú mašinku s kremíkovýmsrdcom stačili. A pochybovala som o tom, že by ma naši vyhodili zdomu s notebookom, ktorý som si kúpila za vlastné, poctivozarobené peniaze...Túžila som totiž po notebooku, prišlo mi topraktickejšie, mohla by som ho nosiť aj do školy, na počítačovkeby sa mi zišiel...Nejakú z tých malinkých linuxových mašiniek...
Prázdniny sablížili ukrutnou rýchlosťou. Pre mňa ukrutnou, pretože prednimi som ešte mala rozdielové skúšky, na ktorých mi strašne,strašne záležalo. Keď už konečne boli za mnou, mala som celkomdobrý pocit, ale to čakanie na výsledok mi ničilo nervy.Rozhodnutie som si dala poslať na pracovnú adresu, naši o týchtomojich plánoch nič netušili, pretože by mi to určite zatrhli.Ale mám v pláne im to povedať predtým, než pôjdem na zápis, akteda prestúpim... Juuuj, to bude doma bengál! Náhrada za všetkyhádky, ktoré sa tento rok nekonali, pretože som nebola doma...Upokojovalo ma, že šéf a informatikárka o týchto mojich plánochvedeli a mala som ich plnú podporu. Zvlášť z profkinej strany sito veľmi vážim, mohla sa predsa snažiť udržať ma silou-mocouna gympli...ale ona nie tak...
Poslednýtýždeň školského roka sa udiali dve krásne veci. O jednej znich už určite tušíte, čo to bolo... Spravila som rozdielovéskúšky na počítačovku. Už len povybavovať pár vecí a budemod septembra chodiť tam...Ani si neviete predstaviť, ako sa teším!
Tá druháudalosť bola veľmi...zvláštna, neviem ju ináč nazvať. Doobchodu prišiel akýsi človek, že sa mu prehrieva noťas, že užmá toho plné zuby, že ho prišiel vrátiť a nech mu dáme naspäťpeniaze. Šéf to s ním práve riešil, keď som vošla dovnútra.Pri pohľade na vrátený notebook sa mi rozbúchalo srdce. Bol topresne jeden z tých, po ktorých som tajne túžila... Ach, čo bysom za to tak dala, keby mohol byť môj!
Keď tentočlovek viac-menej spokojný odišiel, šéf sa na mňa usmial:„Vitaj, princezná z Kremíkového údolia.“ Všimol si, že siprezerám noťas. „Páči sa ti?“ „Jasné“, odpovedala som,„roztomilá mašinka.“ „Keď ho opravíš, môžeš si honechať.“ „To akože vážne?“ „Áno, počul som, žeprestupuješ na počítačovku, tam sa ti zíde. A aj tak je už týchstarších, neverím, že by ho niekto kúpil.“ S nadšenýmvýkrikom: „Ďakujem!!!“ som sa mu hodila okolo krku. Nebolo tovhodné, ale nedokázala som sa ovládnuť. Celé leto budem môcťprogramovať, len si to predstavte!
Notebook sa miopraviť podarilo, a tak som v deň koncoročného vysvedčeniaprišla domov s ním, ako aj so správou, že chcem prestúpiť napočítačovku. Očakávaná hádka sa nekonala. Namiesto toho minaši povedali: „Keď si do toho taká strašne zažratá, nebudemeti v tom brániť. Je to tvoj život, ale nesťažuj sa, keď sa titá škola bude zdať ťažká.“ A dnes mám na notebooku okremprogramátorských vecí aj tabuľkový procesor – na evidenciuodberateľov mlieka...
